Zbojník Šmarhan

Ján Šmarhan sa spomína v historických prameňoch z počiatku 17. storočia. V prameňoch sa uvádza, že Žigmund Balaša z hradu (Považská) Bystrica, si za 50 zlatých najal Jána Šmarhana, zbojníka z Maríkovej, aby zabil Teodóza Sirmiensisa, podžupana zo Súľovksého hradu. Jeho zámer však vyšiel najavo a Šmarhana chytili. Pri výpovedi uviedol, že na Sirmiensisa, striehol niekoľkokrát, ale ani raz sa neodvážil zaútočiť, lebo zakaždým bol pri Sirmiensisovi dostatočne početný a silný sprievod. Pri mučení priznal aj ďalšie skutky, že v štiavnickej hore ukradol kupcom súkno a klobúky, s ktorými potom obchodoval, ako aj to, že na Morave, na Martonovom salaši ukradol kotlík. Vyzradil i to, kto si ho najal na vraždu. Na základe týchto zistení ho stoličná sedria 24. mája 1603 odsúdila na smrť lámaním v kolese (Kerešová 2003; Kočiš 1989, 136, 137).

V súčasnom katastri obce Horná Mariková sa nachádzajú miestne názvy, ktoré odkazujú na priezvisko Šmarhan. Ide o názov Šmarhanov, ktorý sa nachádza na juhovýchodnom úpätí kóty Vrchoňa – 883,0 m n. m. (obr. 1). Druhé miesto sa nachádza nad časťou Modlatín, západne od Modlatína, je pomenované ako Šmarhanova hora (obr. 2).

Tieto názvy poukazujú na miesta kde pobývala rodina, príbuzenstvo Šmarhanov. V prípade Jána Šmarhana popraveného roku 1603, teda na počiatku 17. storočia, sa môže predpokladať, že tu jeho predkovia boli už v 16. storočí, teda minimálne pred 400, alebo aj 500 rokmi.

V širšej oblasti sú početné doklady osídlenia krajiny, ktoré sú doložené kamennými hrobľami, medzami, ako aj pozostatkami obydlí, podmuroviek z nasuchokladených kameňov pieskovca. Tieto miesta sa v súčasnej dobe nachádzajú prevažne v lesoch, často až pod úpätiami vrchov, do veľkej nadmorskej výšky, respektíve s veľkým prevýšením nad dolinou. Toto osídlenie je tu doložené minimálne v priebehu 18. storočia. V prípade Šmarhanova, respektíve Jána Šmarhana sa dá predpokladať, že na danom mieste ľudia sídlili už v priebehu 16. storočia.

O živote, osudoch Jána Šmarhana nie su zatiaľ známe žiadne iné dokumenty ako hore uvedené údaje o súde a následnej poprave. Je však isté, že žil v komplikovanej dobe poznačenej tureckými vojnami a stavovskými povstaniami.

V Rokoch 1551 až 1562 prebiehala v Uhorsku tretia vojna s Turkami. Hneď na jej začiatku roku 1552 sa pri Plášťovciach (dnes v okrese Levice) odohrala jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek s Turkami na území vtedajšieho Uhorska. V protitureckom vojsku bolo 4500 talianskych peších žoldnierov, 3000 nemeckých pešiakov, 800 českých a moravských pešiakov a približne rovnaký počet uhorských hajdúchov (Dangl/Segeš 2012). Bitva skončila víťazstvom tureckých vojsk.

V rokoch 1593-1606 prebiehala ďalšia z takzvaných tureckých vojen. Táto vojna s prestávkami trvala 15 rokov, dostala teda názov pätnásťročná, cieľom tureckých vojsk bolo dobytie banských miest na Strednom Slovensku so zásobami drahých a farebných kovov (Dorazil 1995). Nie je preto vylúčené, že Ján Šmarhan by mohol byť žoldnier, alebo bývalí žoldnier ktorý sa príležitostne živil ako zbojník.

Dobové, ilustračné obrázky: maliar Hans Sebald Beham, maľované okolo roku 1530, zobrazujú žoldniersku armádu na pochode (obr. č. 3), obr. č. 4 – žoldnier (landsknecht) ktorý nabíja pušku, arkebúzu.

Na obrázku č. 5 sú hajdúsi sedmohradského veľmoža Štefana Bočkaja, roku 1605. Hajdúsi boli zvláštnou skupinou ozbrojencov, ktorý žili na okraji spoločnosti, počas pätnásťročnej tureckej vojny ich počet značne vzrástol a najímali ich do cisárskeho vojska (Dangl/Segeš 2012).

Peter Schreiber

Poďakovanie: rád by som sa poďakoval za spoluprácu a informácie Miroslavovi Šmalovi a Bohuslavovi Šikulincovi.

Literatúra:

Dangl/Segeš 2012 – V. Dangl/V. Segeš: Vojvodcovia. 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Ottovo nakladdatelství s.r.o., Praha 2012.

Dorazil 1995 – O. Dorazil: Světové dejiny v kostce. Přepracované a doplnené vydání. Nakladatelství Papyrus a Jeva, Rudná u Prahy 1995.

Kerešová 2003 – M. Kerešová: Sirmiensisovci a ich rodový kalendár. Genealogicko-heraldický hlas, ročník 13/2003. Číslo 2, 20-29.

Kočiš 1989 – J. Kočiš: od Čachtíc po Strečno. Martin 1989.

Zdroj: Google earth