Ako vznikali urbárske spoločenstvá

Vieme čo je to vlastne urbár? Odkiaľ sa vzal tento pojem, čo znamenal a čo pod tým rozumieme teraz?

Najväčším vlastníkom pôdy v Uhorsku 11. a 12. storočia bol panovník. Za ochranu hraníc krajiny či za iné služby panovník udeľoval svojim verným šľachtické tituly a k nim veľký kus pôdy. Veľmoži potom na pozemkoch usadzovali roľníkov, ktorí pôdu obrábali, a tak prinášali svojim zemepánom úžitok. Z podnetu zemepánov sa v riedko osídlených oblastiach zakladali nové dediny. V intraviláne mala každá sedliacka usadlosť 1 jutro (0,57 ha) - tu stál obytný dom, hospodárske staviská a záhrada. Mimo dediny, v extraviláne, mali sedliacke usadlosti pridelené pozemky na obrábanie. Ich veľkosť bola rozdielna, závisela od pôdnych pomerov, od terénu, od vodných tokov ap. Pôvodne výmera sedliackej usadlosti bola 32 jutár (asi 18 ha), ale ako pribúdalo obyvateľstvo, táto rozloha sa zmenšovala a v 16. storočí sa hovorí o pôvodnej štvrtinovej usadlosti už ako o celej. Roľníci usadení na pôde mohli pridelenú pôdu dedične užívať, nikdy však sa nemohli stať jej vlastníkmi. So zemepánom uzavierali dohodu o trvalom užívaní pôdy. ktorá a už v 13. storočí podchycovala písomne a nazývala sa urbár. Mal platnosť 25 až 30 rokov a nový sa písal po výrazných menách, ktoré za tento čas nastali (s nástupom novej generácie).

Urbár bol vlastne zoznam roľníkov (sedliakov, želiarov a podželiarov) s presným vymeraním obrábanej pôdy a vypočítaním roľníckych (poddanských) povinností voči panstvu.

Roľníci platili trojakým spôsobom za právo žiť na pridelenej pôde:

1. peniazmi - obyčajne vo dvoch splátkach na sviatky sv. Juraja a sv. Michala,

2. robotou - na panskom majeri, v mlyne, ako lovci zveri a rýb, ako povozníci i ako drevorubači v lese,

3. naturáliami - presne stanoveným množstvom poľnohospodárskych plodín, dobytkom, hydinou, maslom, konopným semenom, vajcami, koláčmi ap. - teda všetkým, čo potrebovala panská kuchyňa.

Pokiaľ išlo o lesy a pasienky, zaberajúce väčšiu časť Slovenska, do zrušenia poddanstva v r. 1848 boli vlastníctvom zemepána. Zemepán nepridelil teda každej roľníckej usadlosti patričný kus lesa (takéto prípady boli veľmi - veľmi zriedkavé, rovnako zriedkavé boli i obecné lesy, ktoré mali slúžiť zásobovaniu drevom všetkého druhu pre celú poddanskú obec), ale udelil právo poddanských úžitkov vo svojich lesoch. Roľníci dostávali so zvolením zemepána z lesov palivové a v menšej miere i stavebné drevo a tiež mohli pásť na vyčlenených pasienkoch istý počet dobytka. Ťažba dreva v týchto lesoch sa vykonávala len pre potreby panstva - materiál na nové hospodárske objekty, hrady či na predaj. Poddaní svoje úžitkové právo na les splácali rúbaním dreva a jeho odvozom alebo výrobou krokiev, hrád a šindľov. Zvlášť šindle sa v horských obciach ako Lúky, Lysá pod Makytou, Lednica a Zubák vyrábali v takej kvalite, že boli žiadané až na dolnej zemí. Preto aj urbár stanovoval sedliakom množstvo vyrobených šindľov - v 17. storočí sa od jednej obce ročne odovzdávalo 21 tisíc šindľov. Tak, ako sa zlepšovala poľnohospodárska technika, zvyšoval sa aj počet obyvateľstva. Ornej pôdy začalo byť málo, preto sa so súhlasom zemepána začali vyrubovať lesy a klčovať rúbaniská - vznikali klčoviská a kopanice, z ktorých sa postupne stala orná pôda. Nikdy sa však nepripísala do urbára k pôde prv pridelenej, a preto po zrušení poddanstva v r. 1848 sa spory o ňu medzi zemepánmi a ročníkmi ťahali bezmála 30 rokov.

Na marcovom sneme 1848 zákonným článkom IX bolo zrušené poddanstvo v Uhorsku. Išlo v podstate o zrušenie služobností  (roboty), desiatku a peňažných poplatkov, vyberaných dosiaľ na základe urbára. Naďalej sa však zachovali mnohé zvyšky feudalizmu, ba postavenie bývalých poddaných sa ešte zhoršilo. Tretí paragraf spomínaného zákona ustanovoval. že tam, kde sa neuskutočnilo oddelenie pasienkov a lesov alebo iné urbariálne úpravy, "naďalej sa ponecháva doterajšia prax pri pasení a užívaní lesa", t. j. pasienky a lesy zostávajú v držbe zemepánov. Otázky, ktoré zákony z r. 1848 buď čiastočne alebo vôbec nevyriešili, viedli k zostrovaniu situácie v monarchii a dospeli až k Urbariálnemu patentu v r. 1853. Až teraz sa doriešila otázka užívania lesa, pričom táto úprava bola pre oslobodených poddaných životne dôležitá. Otvorene bolo nariadené, že kde už aj predtým poddaní mali právo užívať les ("právo na horu"), má sa pre nich vymedziť plocha lesa, primeraná nájomnému. Jedna celá urbárska usadlosť alebo osem želiarov dovedna mali dostať les v rozsahu od 2 – 8 jutár (1 - 4,5 ha). Aby však bol doterajší úžitok zachovaný a nebolo iného spôsobu na jeho dosiahnutie, mohla sa plocha prideleného lesa zväčšiť až na 12 jutár (6,8 ha). Takto vznikli na Slovensku v prvých dvoch desaťročiach spoločné urbárske lesy a pasienky. Pretože lesy bolí pridelené vcelku pre celú obec, bývalí poddaní. teda tí, ktorí boli pred 1. januárom 1848 zapísaní v urbároch, vytvorili spoločenstvá bývalých urbárnikov (tiež urbarialistov). Z toho vyplýva, že v urbárskych spoločenstvách sa nedala a ani nedá v lese presne vytýčiť hranica prídelu toho - ktorého roľníka, preto sa hovorí len o podieloch a k nim náležiacich hlasoch.

Aby sa uviedlo užívanie oráčin. pasienkov a lesov do súladu s Urbariálnym patentom a zanieslo sa do novovzniknutých pozemkových kníh, boli zriadené urbariálne súdy - pre náš okres to bola trenčianska sedria. Podľa dokumentov zachovaných vo fondoch urbárskych obcí a lesných spoločenstiev trvala činnosť urbariálneho súdu v našom okrese asi 35 rokov – od r. 1860 do roku 1895. Najskôr sa museli vyhotoviť mapy, vymerať a očíslovať parcely, zistiť počet podielnikov (urbárske usadlosti sa v priebehu storočí delili na čoraz menšie čiastky) v jednom katastrálnom území. t. j. Jednej obce, prepočítať veľkosť ich lesného podielu podľa urbára spred r. 1848, spočítať podiely a prideliť jednotlivcom počet hlasov.  Menoslovy podielnikov urbárskeho spoločenstva boli 15 dní po valnom zhromaždení v obci verejne vystavené a potom boli schválené štátnym orgánom (za Rakúsko - Uhorska ministerstvom orby, po vzniku ČSR Krajinským úradom v Bratislave a neskôr lesným oddelením okresného úradu. Menoslovy boli platné asi 30 rokov - najstaršie zachované sú z rokov 1900 - 1906,potom Krajinský úrad v r. 1935 nariadil vyhotoviť nové menoslovy, ktoré mali podchytiť zmeny v urbárskom spoločenstve(úmrtia, súdne rozhodnutia, dedenie, predaj podielov ap.). Na týchto valných zhromaždeniach sa tiež prijímali nové pravidlá o hospodárení s lesným majetkom v nedelenom a spoločnom užívaní bývalých urbárnikov. Presne sa vymedzila činnosť zvoleného predsedu, výboru, lesného hospodára (gazdu), pokladníka a zapisovateľa, ako aj povinnosti a práva členov. Tu sa schvaľovala aj prípadná kúpa lesov od súkromníkov, čí zo susedných obcí, volil sa nový hájnik. Spoločne sa pripravovalo palivové drevo pre podielnikov, zhotovovali sa a opravovali medzníky - chotárne znaky, budovali sa cesty a mosty. Na odborné zalesňovacie práce sa najímali odborníci, ktorých platili zo zisku z ťažby dreva. Iným zdrojom príjmov urbárskeho spoločenstva bol prenájom poľovného práva.

Urbárnici síce les vlastnili, ale jeho ochranu, ťažbu dreva a novú výsadbu museli podriadiť lesnému hospodárskemu plánu, na čo odhliadal okresný úrad. V Beluši na valnom zhromaždení v r. 1933 sa Urbárnici dohodli, že dobytok sa môže pásť len na vyznačených plochách, ktoré každoročne určoval lesný odborník z Okresného úradu v Ilave. Vymedzilo sa tiež hrabanie steliva. pričom sa nesmeli používať železné nástroje. Tráva sa vykášala výlučne na rúbaniskách s použitím kosáka a pod prísnym dozorom výborníka.

Okrem urbárskych spoločenstiev, či bývalých urbarialistov alebo urbárskych obcí (také boli názvy združení) jestvovali i lesné spoločenstvá - tie združovali podielnikov - mešťanov, napr. v Ilave. Zemiansky komposesorát zasa spájal obyvateľov bývalej slobodnej - nepoddanskej obce - napr. Kvašov alebo tzv. kuriálnych poddaných (inak známych aj ako taxalisti alebo cenzualisti či čeľadníci). Títo pracovali pred rokom 1848 na vydelených, ale nie zapísaných pozemkoch panských majerov na základe zmluvy, avšak nájom neodovzdávali v poplatkoch, ale boli povinní odovzdať istý podiel z úrody - čo je prípad obce Malý Kolačín.

V polovici 30. rokov 20. storočia sa objavujú nové združenia - pasienkové spoločenstvá. Vznikali predovšetkým tam, kde bývalí urbárnici vlastnili okrem lesov aj rozsiahle pasienky. Väčšinou boli členmi obidvoch spoločenstiev. nebolo to však pravidlo. Po marci 1939 z rozhodnutia Slovenskej republiky sa všetky urbárske spoločenstvá premenovali na pasienkové, pričom na svojich písomnostiach používali starú urbársku pečiatku. Niekde sa po roku 1945 vrátili k pôvodnému názvu, inde zostali zachované obidve spoločenstvá. Takto pretrvali až do r. 1958; keď podľa zákona SNR č. 2/1958 prešli lesy urbárskych spoločenstiev do správy štátu.

Upravené a skrátené podľa článku “Čo je to a ako vznikal urbár a urbárske právo?“ (Mgr. Jarmila Balážová) .

Uverejnené so súhlasom autorky. Článok vyšiel časopise OBZOR ročník 1995